Tímea Ochabová je peer konzultantka v Lige za duševné zdravie a svojím životným príbehom inšpiruje aj ďalších, ktorí bojujú s úzkosťami či agorafóbiou.
Navštíviť psychológa či psychiatria vôbec nie je hanba, práve stanovenie diagnózy a nastavenie liečby vám dokáže úplne zmeniť život. Aj s diagnózou, akou je agorafóbia, sa dá plnohodnotne existovať, ale v prvom rade sa musíte odhodlať k návšteve špecialistu a dodržiavať aj vlastné limity, ktoré by stav dokázali zhoršiť. V Kluboch Nezábudka sa stretávajú tí, ktorým duševná nepohoda zasahuje do každodenného života, komunikujú, podporujú sa a navzájom sa inšpirujú, vďaka čomu sa aj napriek ich diagnóze dá žiť plnohodnotný život.
Agorafóbia je pre mnohých z nás neznámy výraz. Čo sa pod ním skrýva?
Agorafóbia je úzkostná porucha, pri ktorej človek pociťuje intenzívny strach z miest alebo situácií, z ktorých by bolo ťažké uniknúť, alebo kde by nemal okamžitú pomoc v prípade panického záchvatu. Typicky ide o otvorené priestranstvá, verejnú dopravu, nákupné centrá či veľké davy ľudí. Tento strach môže viesť k tomu, že sa človek začne vyhýbať určitým situáciám alebo dokonca prestane opúšťať svoj domov.
A ako sa líši od sociálnej fóbie? Môžeme hovoriť o synonymách?
Agorafóbia sa líši od sociálnej fóbie tým, že jej hlavným spúšťačom nie je strach zo sociálnej interakcie alebo hodnotenia druhými ľuďmi, ale skôr obava zo straty kontroly v určitom prostredí. Nemôžeme ich teda považovať za synonymá, hoci obe môžu spôsobiť úzkosť a obmedzovať každodenný život. Niekedy sa však môžu prekrývať, napríklad človek s agorafóbiou môže mať úzkosť aj v sociálnych situáciách, ale dôvod tejto úzkosti je iný.
Koho sa táto fóbia týka? Je geneticky daná, alebo si ju môžeme privodiť aj v dospelosti?
Agorafóbia sa môže týkať kohokoľvek, no častejšie postihuje ženy a zvyčajne sa objavuje v mladšom veku. Jej vznik ovplyvňujú genetické faktory, ale môže sa rozvinúť aj v dôsledku silného stresu, traumatickej udalosti alebo opakovaných panických záchvatov. Môže sa teda objaviť aj v dospelosti.
Aké sú jej prvotné príznaky?
Prvotné príznaky agorafóbie zahŕňajú úzkosť alebo paniku v situáciách, kde by bol únik náročný, napríklad v dave, verejnej doprave či otvorenom priestore. Človek sa začne týmto miestam vyhýbať. Môže pociťovať závraty, búšenie srdca, dýchavičnosť alebo strach zo straty kontroly.
Môžeme tvrdiť, že agorafóbia postihuje len introvertov?
Nie, agorafóbia nepostihuje len introvertov. Môže sa vyskytnúť u kohokoľvek bez ohľadu na povahu. Aj extroverti, ktorí sú spoločenskí, môžu trpieť agorafóbiou, pretože jej príčina nesúvisí so samotnou osobnosťou, ale skôr s úzkosťou a strachom zo straty kontroly v určitých situáciách.
Ako ste vy zistili, že ide práve o agorafóbiu? Aké zmeny ste na sebe pozorovali?
Najskôr sa u mňa objavila panická porucha, nečakané panické ataky, ktoré prichádzali bez varovania. Bol to intenzívny pocit strachu sprevádzaný búšením srdca, dýchavičnosťou, závratmi a pocitom, že sa mi niečo vážne deje. Keď sa tieto ataky začali opakovať, začala som sa báť, že prídu znova – najmä na miestach, kde by som nemohla rýchlo uniknúť alebo získať pomoc. To viedlo k vyhýbaniu sa určitým situáciám a miestam, až sa postupne rozvinula agorafóbia.
Pracujete ako peer konzultantka v Lige za duševné zdravie a tým vlastne pomáhate ostatným so svojou skúsenosťou? Aké je vaše poslanie?
Áno, pracujem ako peer konzultantka, čo znamená, že môžem zdieľať svoju vlastnú skúsenosť s agorafóbiou a úzkosťou, aby som pomohla druhým. V Lige za duševné zdravie sa zameriavame na to, aby sme poskytovali podporu ľuďom, ktorí prechádzajú podobnými ťažkosťami. Môj osobný príbeh a skúsenosti môžu byť užitočné pre tých, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii.
Akých základných pravidiel sa ako agorafobik držíte? Čo nesmiete podceniť?
Držím sa pravidelného režimu a dbám na dostatok oddychu, pretože stres a vyčerpanie môžu úzkosť zhoršiť. Dôležité je nevyhýbať sa situáciám, ktoré vzbudzujú strach, ale postupne sa im vystavovať. Práve to mi pomáhala zvládať kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) v spolupráci so psychológom. Dlho som si budovala schopnosť fungovať napriek agorafóbii a žiť plnohodnotný život. No, počas pandémie, keď sme boli izolovaní, som stratila možnosť vystavovať sa svojim strachom a všetko, čo som sa naučila, ako by sa vytratilo. To bol pre mňa veľký krok späť.
Ako teda vyzerá spoločenský život agorafobika? Aké spoločenské akcie a eventy prichádzajú do úvahy? A čo cestovanie preplnenou MHD-čkou?
Spoločenský život agorafobika je často obmedzený a prispôsobený úrovni úzkosti, ktorú zvládne. Ja osobne sa vyhýbam MHD a necestujem sama, pretože preplnené priestory a nemožnosť rýchleho úniku vo mne vyvolávajú veľký stres. Našťastie, mám manžela a dcéru, ktorí ma väčšinou sprevádzajú, takže na spoločenské akcie chodíme spolu. Vďaka nim sa cítim bezpečnejšie a môžem sa zúčastniť aspoň tých podujatí, ktoré sú pre mňa prijateľné.
Z čoho máte najväčší strach, keď‘ sa ocitnete na verejnosti? Čo vám prechádza hlavou, keď` vidíte preplnenú ulicu?
Keď idem na verejnosť, môj mozog automaticky začne premietať katastrofické scenáre. Čo ak sa mi začne točiť hlava? Čo ak sa mi rozbúši srdce tak silno, že skolabujem? Čo ak nebudem mať kam utiecť, alebo kto mi pomôže? Tieto myšlienky sa spustia okamžite a čím viac na nich myslím, tým viac sa moje telo začína poddávať strachu.
Panický záchvat je niečo, čo sa nedá úplne opísať slovami, ale kto ho nikdy nezažil, môže si ho predstaviť ako moment, keď sa vám náhle prudko zvýši tep, začnete lapať po dychu, všetko sa vám zahmlí pred očami a telo zachváti čistá panika, ako by ste v tej chvíli prežívali infarkt. Tento zážitok je taký desivý, že sa, prirodzene, bojím jeho opakovania.
Ako sa zvyknete vysporiadať s úzkostným agorafobickým stavom? Čo pomôže ako prvá pomoc?
Každý, kto zažíva agorafóbiu a panické ataky, si postupne vytvorí svoje vlastné „barličky“ -stratégie, ktoré mu pomáhajú dostať sa zo stavu úzkosti. To, čo funguje mne, nemusí fungovať iným, ale ja som si časom našla niekoľko spôsobov, ktoré mi dokážu pomôcť, keď cítim, že na mňa prichádza panika.
Prvou vecou je dýchanie. Keď sa začnem cítiť zle, snažím sa spomaliť a prehĺbiť dych – nádych nosom, chvíľu podržať a pomaly vydýchnuť ústami. Druhá vec je uzemnenie. Keď sa mi začnú v hlave hromadiť katastrofické scenáre, snažím sa sústrediť na prítomnosť – všímať si, čo vidím, čo počujem, čoho sa môžem dotknúť. Pomáha mi aj studená voda. Napijem sa, alebo si opláchnem tvár, čo mi dá pocit resetu tela.
Aké sú fázy agorafóbie? Kedy vyhľadať odbornú pomoc? A ako prebieha liečba?
U mňa to začalo nenápadne. Najprv som mala pár nepríjemných pocitov na miestach, kde bolo viac ľudí, ale nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Potom však prišli prvé panické záchvaty na verejnosti, začala som sa tým miestam automaticky vyhýbať. Pre mňa bolo oslobodzujúce, keď som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Potrebovala som odpovede na to, čo sa so mnou deje, a potom prišla úľava, keď mi konečne pomenovali diagnózu. Zistila som, že neumieram a že to, čo prežívam, má svoje meno a je možné s tým pracovať.
Bolo tiež upokojujúce vedieť, že nie som v tom sama a že existuje pomoc, ktorá mi môže uľahčiť život. Je veľmi dôležité vyhľadať psychológa, keď človek cíti, že to nezvláda sám. V mojom prípade sa neskôr ukázalo, že je potrebné aj konzultovať psychiatra. Nebrala som to ako zlyhanie, a ani sa dnes za to nehanbím. Nebála som sa začať užívať antidepresíva, pretože som vedela, že mi môžu pomôcť zvládnuť najťažšie obdobia.
Ako môžeme pomôcť blízkemu, ktorý možno agorafóbiou trpí? Čo robiť? A čomu sa vyhnúť?
Pre mňa bolo najdôležitejšie, aby to pochopila moja rodina – najbližší, ktorí sú okolo mňa. Niekedy stačí len blízkosť človeka, ktorému dôverujeme. Keď sa cítim zle alebo mám panický záchvat, najviac mi pomôže, keď je pri mne niekto, kto nespanikári a nezrýchľuje moju úzkosť. Je dôležité sa nevyjadrovať v zmysle „to prejde“, „to je len v tvojej hlave“ alebo „musíš byť silnejšia“. To môže byť veľmi frustrujúce a môže spôsobiť, že sa človek bude cítiť menejcenne alebo že ho neberiete vážne.
