„Mal som suseda, ktorý pracoval v továrni na Cohiby. Denne si odtiaľ doniesol domov 5 až 10 kúskov. Nosil to po troškách, aby si to komunisti nevšimli. Keď mal 100 kusov, zavolal mi a predal mi kus za dolár,“ chváli sa Gregory. „Dnes stojí na Kube 20 cigár značky Cohiba aj 500 dolárov. V Európe či Kanade dostanete originál za 45 dolárov za kus. Pretože dane.“
Krížik a voda
Gregory tu prežil s prestávkami viac ako desaťročie a za ten čas sa stretol so všetkými kubánskymi bizarnosťami, vrátane povinných volieb.
„Ako kubánsky občan som podľa zákona musel hlasovať. V deň volieb mi na dvere zaklopala polícia,“ hovorí. Policajt mu vysvetlil, že si krajina vyberá nového prezidenta, a tak ho musí eskortovať do najbližšieho okrsku, aby mohol odovzdať svoj hlas.
Gregory šiel dobrovoľne a vo volebnej miestnosti sa preukázal občianskym preukazom. Miestny výbor si ho vyškrtol zo zoznamu a odovzdal mu kus papiera. „Nebolo tam nič. Žiadne mená, názvy strán, nič. Uprostred hárka bol jeden štvorček a na vrchu kubánsky emblém. Tak som im tam načmáral X,“ hovorí. „Keď som odtiaľ vychádzal, policajt mi lístok vytrhol z ruky a skontroloval… asi či som zahlasoval správne.“ Výbor mu tiež povedal, ako dobre, že prišiel. Keby sa na voľbách neukázal, dostal by dva roky natvrdo.
Bizarne vyznieva aj jeho príbeh s bazénom. Na Kube si kúpil dom s veľkým pozemkom a keďže túžil po raňajkách s pekným výhľadom aj osviežení počas dlhých horúcich dní, vybavil si povolenie a bazén postavil. Idylka však netrvala dlho. „Po 3 mesiacoch prišla polícia s tým, že ho treba zatvoriť. Povolenia mám, ale problémom je voda,“ hovorí.
„Že Kuba nemá dostatok pitnej vody a ja tu mám plný bazén, takže ho musím zrušiť. O 10 dní príde inšpekcia a ak to dovtedy nevyriešim, ako inak, pôjdem do basy.“
Gregory hovorí, že na Kube sa s autoritami neradno zahrávať. Polícia je tu zákonná aj súdna moc a rozhoduje o tom, na ako dlho hriešnikov pošle do basy. „Z toho, čo som počul, v kubánskej väznici skutočne nechcete skončiť. Žiadne záchody ani sprchy,“ hovorí.
