Povstanie z kolien, ako Putin definoval nové ruské geopolitické ambície vo svojom mníchovskom prejave v roku 2007, bolo sprevádzané celou sériou vojen.
V auguste 2008 krátkou kaukazskou vojnou medzi Ruskom a Gruzínskom, v roku 2014 anexiou ukrajinského polostrova Krym a následným konfliktom na východe Ukrajiny, pomocou sýrskej vláde Bašára Asada proti Islamskému štátu a džihádistom v roku 2015.
Ak je tu Putin, je tu Rusko. Ak tu nie je Putin, nie je tu žiadne Rusko. Tento na prvý pohľad absurdný výrok z roku 2014 od Vjačeslava Volodina, vtedajšieho patróna domácej politiky v Kremli a dnes šéfa dolnej komory ruského parlamentu Štátnej dumy, definoval úlohu Vladimira Putina na konci jeho druhej dekády a na začiatku tretej.
Putin upevnil svoju moc natoľko, že úplne splynul so štátom. Sám Putin sa stal personifikovanou nádejou, že kým je pri moci, Rusko bude naďalej existovať.
Nielen pre ním vytvorený režim, ale aj pre ruskú väčšinu. Putin je všemocný vodca. Vedie ľudí a, ako ukázala kremľovská propaganda, aj vtáky na rogale. Dokáže nájsť historické artefakty tam, kde sa to nedarí ani profesionálnym archeológom.
Lepšie už bolo
Keď sa Putina počas jeho vlaňajšej televíznej Priamej linky spýtali, čí portrét má vo svojej kancelárii, ruský prezident odpovedal, že žiadny.
„V jednej kancelárii mám ikonu, v druhej bustu Lomonosova,“ uviedol Putin. Vo svojej predvolebnej biografii z roku 2000 sa hlásil k cárovi Petrovi Veľkému. Dnes už Putin historický ideál nepotrebuje, zrejme je presvedčený, že sám patrí do panteónu veľkých tvorcov ruských dejín.
Ruská politická scéna bola za štvrťstoročie Putinovej vlády totálne sterilizovaná.
Potenciálni Putinovi oponenti, ako kedysi vplyvný predseda komunistov Gennadij Zjuganov, sa rozhodli hrať rolu systémovej, teda plne podriadenej opozície.
Nesystémová demokratická opozícia nebola schopná mnohotisícovými protestmi zvrhnúť pána Kremľa, bola rozdrobená a po vypuknutí vojny proti Ukrajine vo februári 2022 buď odklonená do zahraničia, alebo poslaná za mreže.
Alexej Navaľnyj, posledný vodca protikremeľského organizovaného hnutia, zomrel vo väzení za polárnym kruhom vo februári 2024. Takmer bez záujmu ruskej spoločnosti.
Aktuálna vojna proti Ukrajine je novým míľnikom Putinovej vlády. Putin ju vníma ako nádej na suverenizáciu Ruska. Či to v skutočnosti znamená čokoľvek, alebo vôbec nič. Vojna má vytvoriť nové Rusko, čo do objemu – s novým územím ukradnutým Ukrajine na základe kvazihistorických argumentov, a vnútornej konsolidácie – občianska spoločnosť je striktne lojálna režimu a väčšina spútaná reštriktívnymi zákonmi drží takmer dobrovoľne hubu a krok.
Čo je nádejou ruskej väčšinovej spoločnosti po 25 rokoch Putinovej vlády? V porovnaní s nádejou na začiatku tisícročia podstatne splaskla. Lepšie už bolo. Teraz Rusi dúfajú, že si zachovajú zvyšky putinovského blahobytu. Napriek sankciám a vojne.
Len sny o Putinovi sa u prostých Rusov ani po štvrťstoročí jeho vlády príliš nemenia.
„Nedávno sa mi zdalo o Putinovi. Ako že bol starostom nášho Archangelska a urobil tu poriadok. Sedeli sme spolu na lavičke na hlavnej triede. Cítila som sa tak príjemne a pokojne. Ale on mi povedal, že za 40 minút musí odísť. Nechcela som sa prebudiť,“ priznala sa mi moja známa z prístavného mesta na severe európskej časti Ruska.
